Povinné vykazovanie sleďa obyčajného

Jeden z našich komentátorov predložil obhajobu pre pozíciu svedkov Jehovových, pokiaľ ide o povinné hlásenie prípadov zneužívania detí. Zhodou okolností mi môj dobrý kamarát poskytol rovnakú obranu. Verím, že odráža štandardné presvedčenie Jehovových svedkov, a preto som cítil, že si to vyžaduje viac ako odpoveď na úrovni komentárov.
Toto je argument pre obranu:

Kráľovská komisia ukázala, že WT dlhodobo vyrába materiál na vzdelávanie ľudí o nebezpečenstvách zneužívania detí. Politikou JW je robiť veci podľa toho, čo hovorí Biblia. Pre nich je Biblia nad zákonmi krajiny, ale sú v súlade, ak zákony nie sú v rozpore alebo neporušujú biblické smernice.

Pravidlo dvoch svedkov sa týka iba konania v zbore, nie konania. Je na rodičoch alebo opatrovníkoch, aby podnikli právne kroky. Zdá sa, že mnohí rodičia nechceli nahlásiť takéto skutočnosti úradom, pretože sa nechceli obťažovať. Jedna z vecí, ku ktorej kráľovská komisia komentovala, je skutočnosť, že Austrália nemá jednotné právne predpisy týkajúce sa oznamovania takýchto záležitostí. JWs v štátoch, v ktorých je to povinné, by to oznámili, aj keby to rodičia nechceli.

To nebol veľký problém, z ktorého vychádzajú noviny.

Nechcem zdôrazniť komentátora, ale iba jeho argument.
Organizácia sa skrývala za skutočnosťou, že ak je povinné hlásenie, tieto údaje dodržiavajú. Toto je červený sleď. Z toho vyplýva, že ak vláda nemá pocit, že hlásenie všetkých prípadov zneužívania detí je dosť dôležité na to, aby sa stalo povinným, je nespravodlivé narážať na nás za neohlásenie. Na pojednávaní Austrálskej kráľovskej komisie vyšlo to, že niektoré štáty mali povinné správy a zrušili ich. Dôvod bol ten, že tým, že sa to stalo povinným, ľudia hlásili všetko zo strachu, že budú penalizovaní. Úrady boli potom zaplavené množstvom triviálnych sťažností a strávili toľko času ich sledovaním, až sa obávali, že legálne prípady uniknú z trhlín. Dúfali, že zrušením zákona o povinnom hlásení ľudia urobia správnu vec a ohlásia legitímne prípady. Svedkovia by pravdepodobne neočakávali, že „svetskí“ ľudia budú konať správne, ale prečo by sme neurobili to, čo očakávajú úrady, keďže sa držíme vyššieho štandardu?
Pri ľahkej obrane pred touto vážnou situáciou prehliadame dve veci. Prvým je, že aj keď existuje zákon o povinnom hlásení, vzťahuje sa iba na obvinenia zo zneužívania detí. To je obvinenie nie zločiny.  Pán Stewart, právnik komisie, objasnil, že ohlasovanie trestnej činnosti je povinné. Tam, kde existujú jasné dôkazy o zneužívaní detí - keď bolo možné uplatniť pravidlo 2 svedkov - máme trestný čin a všetky trestné činy sa majú hlásiť. Napriek tomu sme ani v prípadoch, keď došlo k zjavnému spáchaniu trestného činu, k jeho hláseniu nedošlo. Nepodarilo sa nám nahlásiť prípady 1000! Aká je možná obrana?
2^nd Ide o to, že vláda by nemala byť povinná zaviesť povinné ohlasovanie obvinení z tak závažného trestného činu. Svedomie každého občana, ktorý dodržiava zákony, by ho mal motivovať, aby hlásil nadriadeným orgánom akýkoľvek závažný zločin, najmä ten, ktorý predstavuje zjavné a súčasné nebezpečenstvo pre obyvateľstvo. Ak je Organizácia skutočne ochotná stáť si za tvrdením, že robíme veci podľa toho, čo hovorí Biblia, tak prečo neposlúchame Bibliu, pokiaľ ide o prejavovanie podriadenosti vrchným orgánom tým, že sa budeme snažiť riešiť trestné veci úplne sami? (Rimanom 13: 1–7)
Prečo sa zaoberáme týmto zločinom inak ako s kýmkoľvek iným? Prečo hovoríme, že je to len zodpovednosť rodiny?
Povedzme, že prišla sestra a oznámila starším, že videla staršieho, ako opúšťa stodolu s krvou na oblečení. Potom vošla do maštale a našla telo zavraždenej. Išli by starší najskôr k bratovi, alebo by išli priamo na políciu? Podľa toho, ako riešime prípady zneužívania detí, by šli k bratovi. Povedzme, že brat popiera, že by tam bol. Starší majú teraz do činenia s jedným svedkom. Na základe toho, ako riešime prípady zneužívania detí, by brat naďalej slúžil ako starší a informovali by sme sestru, že má právo ísť na políciu. Ak to neurobí, nikto sa to nedozvie, pokiaľ niekto na mŕtvolu nenarazí. Samozrejme, do tejto doby bude brat mŕtvolu schovať a vyčistiť miesto činu.
Ak nahradíte „zavraždenú ženu“ slovom „sexuálne zneužívané dieťa“, máte presný scenár toho, čo sme urobili nielen v Austrálii, ale po celom svete, tisíckrát.
Čo keď sa z vraha, ktorého sme práve ospravedlnili, stane sériový vrah a zabije znova? Kto nesie vinu za všetky vraždy, ktoré spácha od tohto bodu? Ezechielovi Boh povedal, že ak nebude varovať pred zlými, bezbožníci stále zomrú, ale Jehova bude za ich preliatú krv zodpovedať Ezechiela. Inými slovami, za neoznámenie by niesol vinu krvi. (Ezekiel 3: 17–21) Nepoužila by sa táto zásada v prípade neoznámenia sériového vraha? Samozrejme! Neaplikovala by sa zásada aj v prípade neoznámenia násilníka? Sérioví vrahovia a zneužívatelia detí sú si podobné v tom, že sú obeťami kompulzívnych trestných činov. Sérioví vrahovia sú však pomerne zriedkaví, zatiaľ čo zneužívatelia detí sú, tragicky, bežní.
Snažíme sa zbaviť zodpovednosti tým, že tvrdíme, že sa riadime bibliou. Aké biblické Písmo nám hovorí, že nemáme povinnosť chrániť ľudí v zbore a ľudí v komunite pred veľmi vážnym ohrozením ich zdravia a pohody? Nie je to jeden z dôvodov, prečo si nárokujeme oprávnenie opakovane klopať na dvere ľuďom? Robíme to z lásky, aby sme ich varovali pred niečím, čo je veľmi nebezpečné, ak by to mali ignorovať. To je naše tvrdenie! Veríme, že sa tým urobíme, zbavíme sa viny krvi podľa vzoru stanoveného Ezechielom. Napriek tomu, keď je hrozba ešte bezprostrednejšia, tvrdíme, že pokiaľ ju nemáme nariadenú, nemusíme ju hlásiť. Faktom je, že nám to prikázala najvyššia autorita vo vesmíre. Celý Mojžišov zákon spočíval na 2 zásadách: milovať Boha nadovšetko a milovať svojho blížneho ako seba samého. Ak máte deti, nechceli by ste vedieť o možnom ohrození ich blaha? Zvážili by ste, že vám suseda, ktorá o takejto hrozbe vedela a nevarovala vás, preukazovala lásku? Ak by boli vaše deti následne znásilnené a vy by ste sa dozvedeli, že váš sused vedel o hrozbe a nepodarilo sa vám ich varovať, nedali by ste mu zodpovednosť?
V našom príklade jediného svedka vraždy existovali forenzné dôkazy, ktoré mohla polícia použiť na potenciálne preukázanie viny alebo neviny brata, ktorý bol svedkom opustenia miesta činu. V takom prípade by sme určite zavolali políciu s vedomím, že má prostriedky, ktoré nám chýbajú na zistenie skutočností. To isté platí aj v prípadoch týrania detí. To, že tento nástroj nepoužívame, ukazuje, že sa vlastne nezaujímame o ostatných, ani o svätenie Božieho mena. Nemôžeme posvätiť Božie meno tým, že ho neposlúchneme. Zaujíma nás iba ochrana dobrého mena organizácie.
Tým, že sme nedali Boží zákon na prvé miesto, priniesli sme si potupu a pretože predpokladáme, že ho budeme zastupovať a že budeme niesť jeho meno, prinášame mu potupu. Budú to mať vážne následky.

Meleti Vivlon

Články Meleti Vivlon.